Gorazd

Gorazd bol veľmi utiahnutý muž. Býval v jaskyni v lese. Býval tam už dlho, predlho. Mal 39 rokov. Na stene jaskyne mu visela fotografia jeho mami, ktorá mu zomrela, keď mal 5 rokov. Veru, bol to chudák. Ale jaskyňa ho bránila pred silným studeným severným vetrom. Voda mu kvapkala zo stien rovno do nádob. 

No jedného dňa si povedal: "Čo keby som sa išiel pozrieť ako to tam vonku vyzerá?!" Vyšiel von a zaclonil si oči pred silným svetlom slnka. Takú krásu Gorazd dávno nevidel.

 Išiel, kam ho nohy niesli, keď tu stretne vysmiate dievčatko. Prekvapene zajachtal: "Ako sa voláš a koľko máš rokov?"                  "Anastázia a mám deväť", odvetila tá okaňa. "A ty?" spýtala sa. "Ja som Gorazd a mám 39 rokov." odpovedal. Dievčatko ho chytilo za ruku a odviedlo ho k sebe domov. Cesta nebola veľmi dlhá. Ani sa nenazdali a boli tam. Uvarili si rizoto. V skrini našla ponožky a topánky po otcovi, ktorý vraj zmizol na plavbe loďou cez oceán. Gorazdovi boli akurát. 

To bol pocit, po takej dobe byť čistý, ostrihaný a obutý. Z jaskyni si zobral všetky veci a presťahoval sa do domčeka k Anastázii. 

Gorazd bol šťastný adoptívny otec malého okatého dievčatka, ktoré si ho našlo samo.