Verona

Viete čo je to povesť? Nie? Tak vám jednu vyrozprávam o Verone.

Jozef Tatár: Verona

Ťažko sa žilo chudobnému človeku za dávnych čias. Radosť a spokojnosť len málo kedy nakukli do drevených chalúpok. O to viac sĺz a utrpenia spomínajú izby skromných domčekov. Ťažko sa veru žilo, ale najťažšie chudobným vdovám. Aj v Polerieke žila jedna. Muž sa jej podel preč, ani nevedela ako. Zodratý od roboty a zostarnutý zanechal jej len plno dlhov a ošarpaný domec. Obracaj sa potom, človeče. No ako, ako? Ženské ruky sú len ženské! Neuvládzu toľko. A hoci mala vdova aj dcéru Veronu, veru ani štvoro rúk nestačilo na ťažkú lopotu. Deň čo deň bolo treba zemanom a gazdom odrábať a potom ich ešte čakala ich rolička. A v maštaľke dve nenásytné kozičky, ktoré držali pre mlieko.

V to leto bolo nesmierne sucho. Tráva žltla už od koreňa. Kozičky chceli žrať a dávali to poriadne najavo. "Zbláznim sa z toho mékania. Radšej ich dám skántriť ako by som sa mala pozerať do ich prázdnych válovčekov," povedala raz užialená matka. "Mama neplačte. Ľudia chodievajú do hory na trávu, lebo tam pod stromami ju tak slnko neničí. Aj ja tam zájdem," presviedčala ju dcéra. Vstala z lavice a zvesila z klinca plachtu. "Choď teda, ale nebuď dlho," nakázala jej mať a vyprevadila ju pred dom. Potom sa ešte dlho smutne dívala za Veronou, až kým ju nepohltila hlboká hora. Matka sa vrátila domov a pri robote si ani neuvedomovala ako ubieha hodina za hodinou. Konečne si vystrela chrbát a spomenula si na dcéru. Vybehla z domu a po tichu si hundrala: "Kde ju len čerti nosia, nešťastnicu. Vravela som jej, nech sa ponáhľa. Ale ona, ešteže ju poznám. Už viem, prečo sa vybrala do hory. Určite preto, aby mohla veverice pozorovať. Na koho si sa ty len podala, Verona, Verona." Pozrela hore, či ju neuvidí prichádzať. Krajina však zívala prázdnotou, ba ani na chodníčku k hore sa nič nehýbalo. "A čo je toto? Vari súdny deň, keď nikoho nevidno?" Pozrela na dedinku, potom zase na horu a zavolala: "Verona, Veronka vráť sa domov." Po chvíli zase, ale už zlostne: "Verona vráť sa!" Matka už len do prázdna mávla oboma rukami a pobrala sa do maštale. 

Ešte tam stála hodnú chvíľu, chcela v sebe potlačiť zlosť, no nešlo to. Ruku zovrela v päsť a na plný hlas zakričala: "Bodaj by si sa na skalu premenila, keď domov nejdeš! Bodaj..."

Chcela to ešte raz zopakovať, ale už nemohla, lebo jej nedalo dýchať. Rozbolelo ju srdce a ani nevedela ak osa dotackala dnu. Keď sa prebrala, hneď sa pobrala hľadať dcéru. Po chvíľke chôdze ju uvidela na neďalekom kopci. No nie živú, ale celú z kameňa. Stála tam nehybne a vedľa nej batoh plný trávy. Prekvapená matka si kľakla do trávy a na celý svet vykrikovala: "Veď ja som nechcela. Ľudia, verte mi! Veď ja som to len tak." Darmo plakala, darmo ruky k nebu dvíhala. Verona tam stála nehybne, premenená na skalu. Dodnes tam napriek víchrom, dažďom a slnku trpezlivo čaká. Možno čaká na nejakého mládenca, možno na nejakú mať, možno na hocikoho s dobrým srdcom.